Michal Pudelka

Aktuálna výstava Izba s výhľadom (2025) v galérii FOG je tvojou prvou samostatnou prezentáciou na Slovensku, a zároveň tvojou prvou sólo výstavou vôbec. Čo bolo impulzom pre jej vznik?

Impulzom pre vznik tejto výstavy bol samotný Dušan Kochol, majiteľ galérie FOG. Ozval sa mi po rokoch s nápadom urobiť moju prvú sólo výstavu. V tom čase som mal od práce pauzu, prežíval som obdobie vyhorenia a cítil som, že sa k fotke neviem vrátiť.

Keď mi napísal e-mail, zavrel som ho a týždeň nechal tak. Povedal som si: v žiadnom prípade. Ale nedokázal som na to prestať myslieť. Začal som si predstavovať, aké by to bolo vrátiť sa k mojej tvorbe iným spôsobom, než na aký som bol zvyknutý, čo bola vlastne prevažne komerčná práca. Nakoniec som si povedal: prečo nie? S Dušanom sme sa stretli a rozhovor s ním bol veľmi príjemný. Cítil som, že má vzťah k mojej práci. Uvedomil som si, že si ma ľudia ešte pamätajú a že aj ja si svoju prácu môžem znovu pustiť k srdcu. A tak sme sa spoločne dohodli na výstave Izba s výhľadom.

Na výstave prezentuješ staršie aj úplne nové práce. Ako prebiehal výber a čo podľa teba vzniklo ich prepojením?

Od začiatku som chcel, aby bola výstava spoločným dielom – mojím a Dušanovým. Chcel som, aby výber prác urobil on ako kurátor. Mám rád, keď do mojej práce vstupuje niekto iný – cez iný pohľad. Pomáha mi to získať odstup a vidieť veci, ktoré by som inak prehliadol.

Pripravil som mu výber asi 70–80 fotografií, z ktorých mal vybrať finálnu sériu. Dohodli sme sa, že okrem starších prác vytvorím aj niečo nové, aby to nebola len retrospektíva. Keď mi poslal užší výber, bolo pre mňa dojímavé vidieť, že vybral práve tie projekty, ktoré vznikli z vášne, z vnútornej potreby. Pripomenulo mi to, že tie najosobnejšie veci vedia ľudí naozaj zasiahnuť. To ma motivovalo vytvoriť novú sériu. S Dušanom sme sa rozprávali o mojich skiciach a predstavách. Diskutovali sme o tom, ako ich prepojiť so staršími prácami, ktoré vybral.

A tak som sa znovu pustil do práce. Opäť s mojím typickým rukopisom, ktorému dominuje surrealizmus, symboly, metafory, skupiny dievčat a červená farba. Červená pre mňa vždy znamenala isté upozornenie, a zároveň nesie silné emócie. Pri návrate k tvorbe mi preto prišlo prirodzené ňou nové diela zvýrazniť.

Od festivalu OFF Bratislava, kde sa tvoja fotka stala vizuálom ročníka, prešlo už dvanásť rokov. Ako sa odvtedy tvoja práca posunula?

Posunula sa rôznymi smermi – najmä čo sa týka vnímania detailu, farby a kompozície. Kedysi som bol, pokiaľ išlo o drobné detaily, až obsesívny. Dnes viac vnímam obraz ako celok, najmä farebné bloky a ich význam v kompozícii. V minulosti som sa snažil do jednej fotografie natlačiť viacero nápadov naraz. Dnes sa snažím vybrať si len jeden silný motív – taký, ktorý má samostatnú výpovednú hodnotu, a nie je prehlušený ďalšími. Táto zmena vo mne priniesla istý pokoj a pocit „vyzretia“.

Taktiež som sa uvoľnil vo vizuále modeliek. Spočiatku som zámerne pracoval s extrémne dokonalými telami – išlo o ironický komentár, pretože takto nikto v skutočnosti nevyzerá. No s odstupom času, najmä počas komerčnej práce, som si uvedomil, že krása môže mať oveľa širší záber.

Dnes ma zaujímajú reálne ženy rôzneho veku, rôznych generácií a s rôznymi skúsenosťami. Fascinuje ma, ako sa vizuálna aj vnútorná krása dedí – z matky na dcéru, z babičky na vnučku. Presmeroval som svoj pohľad z toho vonkajšieho viac na to vnútorné.

Ako si sa k fotografii vôbec dostal? Bola to priama cesta alebo skôr postupné hľadanie?

Vôbec to nebolo priame. Nikdy som nechcel byť fotografom, nikdy som o tom nesníval. Vždy som chcel byť maliar. Neskôr ma chytil módny dizajn – čo asi veľa gay chalanov pozná. Myslel som si, že ma to rokmi prejde, ale nestalo sa. Keď prišlo rozhodovanie, kam ísť na strednú školu, vedel som, že chcem ísť študovať módu. Ale niekto mi povedal, že módne školy berú radšej ľudí z gymnázia ako z odborných škôl – že sa tam musia odučiť zlé návyky. Tak som šiel na gymnázium, ktoré som úplne neznášal. Počas strednej som sa pripravoval na umeleckú školu v zahraničí – robil som maľbu, kresbu, fakt ma to bavilo. Keď som sa dostal na zahraničnú školu na módne návrhárstvo, tak nám povedali, že si máme kúpiť foťák, aby sme si dokumentovali vývoj projektov. A keď som ten foťák chytil do ruky, objavil som novú dimenziu.

Zistil som, že do tej malej krabičky sa zmestí celý svet. Že môžem s inými zdieľať svoje myšlienky, sny, názory. Prinútiť ľudí zamyslieť sa. Veľmi rýchlo som opustil svet módneho návrhárstva, ale vlastne nie až tak úplne, keďže moje prvé fotografie, ako aj séria v galérii FOG, je stajlovaná mnou. Oblečenie niekedy aj sám šijem. Pamätám si, ako som strhol kuchynský záves a spravil som z toho šaty pre dievčatá. Sú to fakt krásne zážitky.

Pri tejto sérii vo FOGu som sa k tomu vrátil – opäť som si robil stajling sám. Kupoval som veci na Miletičke, skladal outfity. Mal som z toho veľkú radosť. Určite v tom chcem pokračovať.

V starších rozhovoroch si spomínal, že pracuješ výlučne s analógom. Platí to stále?

Áno, stále pracujem s analógom – aspoň pri projektoch, v ktorých si môžem vybrať. Pri komerčných projektoch samozrejme väčšina klientov povie analógu nie. Ale napríklad pri kampani pre Valentino mi dovolili použiť výhradne analóg, bez digitálneho backupu. Nikto nevidel výsledok, kým sa nevyvolal film. Čo bol pre všetkých veľký šok, lebo keď som potom pracoval s inými klientmi, o niečom takom nikdy nepočuli.

Čo ti tento proces prináša, čo by si pri digitále strácal?

Analóg mi prináša úplne iný pocit – hlavne ten cit vo filme. Zrno, mäkkosť, farby, ako chytá svetlo... Je v tom atmosféra, ktorú digitál nedokáže sprostredkovať. Digitál mi príde plochý. Preto mám radšej kinofilm než stredoformát – lebo ten sa už trochu približuje digitálu. Kinofilm má silné zrno, ktoré vie dodať ešte viac emócie. Môj najobľúbenejší fotoaparát je starý Canon A1 zo 70. rokov minulého storočia – s tým fotím najradšej.

Mnohí ťa vnímajú ako fotografa, ktorý stiera hranice medzi módnou a umeleckou fotografiou. Čo je to „umelecké“, čo do svojej tvorby vnášaš?

Keď som študoval fotografiu na umeleckej škole, veľmi ma to nebavilo. Zadania boli ako cez kopirák – každý týždeň niečo ako „nafoťte Eiffelovu vežu v čiernobielej“. Chýbala tomu emócia, výpoveď. Tak som si začal robiť svoje veci. Rýchlo som pochopil, že ak chcem prežiť, musím aj zarábať. A že keď pôjdem úplne „umelecky šialene“, nemusí to nikoho osloviť. Tak som sa rozhodol pracovať s módou – ale tak, aby v tom zostal môj osobný postoj.

Začal som robiť módne fotky, ale vždy tam bol nejaký twist. Niečo, čo tú fotku prevráti – nápad, zvrat, výpoveď. Napríklad som všetkých obliekol rovnako, aby som poukázal na masovosť a konzum. Chcel som ukázať, aké je absurdné, keď nám móda hovorí, že máme byť originálni, ale pritom všetci nosíme ten istý kabát. No a presne tieto fotky, ktoré boli myslené ironicky, sa začali predávať. Fungovalo to. Zároveň ma to tak pohltilo, až prišlo vyhorenie.

Dnes viem, že umelecké je pre mňa to, čo nesie myšlienku. Nie je to len o peknom oblečení pred bielou stenou. Musí tam byť význam, napätie, nejaká zvláštnosť.

V tvojej tvorbe dominujú štylizované scény, starostlivo vybudované kompozície s určitou snovou, surreálnou, niekedy až rituálnou atmosférou. Kde tieto predstavy vznikajú? Vychádzaš z príbehov, nálad, obrazov? Alebo skladba obrazu vzniká až pri práci?

Je to mix všetkého. Niekedy sú to sny, niekedy niečo, čo vo mne zarezonovalo – či už v spoločnosti, vo vzťahu alebo vnútri mňa. Vždy tam chcem dať emóciu, niečo, čo vo mne vrie.

Keď je to projekt len pre mňa, vtedy býva najosobnejší, najviac ironický. Často vychádzam z konkrétneho zážitku alebo myšlienky, ktorá mi nedá spať. Veľakrát pracujem s metaforou – niekedy vychádzam aj z prísloví alebo klišé viet, ktoré v sebe nesú určitú pravdu. Napríklad jedna z fotiek na výstave sa volá Half full, half empty, 2025. Bola inšpirovaná tým, ako sme s bývalým manželom každý videli pohár inak – on poloprázdny, ja poloplný. A to ovplyvnilo celý náš vzťah. Mám rád, keď názov fotky dá ľuďom vodítko, keď ich donúti zamyslieť sa, ktorý z tých dvoch pohľadov je ten ich. Myslím si, že keby sme všetci boli trochu introspektívnejší, svet by bol krajší.

Chcem sa cez fotografie podeliť o niečo, čo je pre mňa dôležité – alebo ak nič iné, aspoň dať ľuďom vizuálny priestor, kam môžu uniknúť z reality. A čo sa týka kompozícií – tie mám v hlave stále. Neviem odkiaľ sa berú, ale mám ich stovky. Neustále ich kreslím do skíc. Je to pre mňa ako dýchanie – proste tam sú.

Spôsob, akým pracuješ s modelmi a ich telami, je veľmi precízny – figúry pôsobia ako súčasť choreograficky vystavaného celku. Ako vnímaš samotnú prácu s človekom pred objektívom?

Som veľký introvert, takže pre mňa nebolo ľahké komunikovať s ľuďmi – a už vôbec nie s modelkami. Spočiatku mi so všetkým pomáhala moja najlepšia kamarátka Katarína, ktorá komunikovala s dievčatami za mňa. Ja som sa sústredil na vizuál, stajling, náladu. Ale časom som sa naučil, že s človekom, ktorého fotíš, si musíš vytvoriť vzťah – nejaký pokojný priestor.

V zahraničí, najmä vo veľkej módnej produkcii, som si všímal, že s modelkami sa často zaobchádza ako s vecami. Ako s vešiakmi. Bolo mi to hrozne nepríjemné. Chcem, aby sa dievčatá cítili komfortne – stále sa pýtam, či im nie je zima, či sa cítia dobre, či chcú pauzu. Keď cítia, že mi na nich záleží ako na ľuďoch, dávajú do fotky oveľa viac. Oni nie sú len súčasť scény – oni do toho dávajú svoju energiu, svoju dušu. A to si nesmierne vážim.

Na tvojich fotografiách sú prevažne ženské modelky. Čo ťa vedie práve k výberu ženských postáv ako nositeliek atmosféry či významu?

Ja som sa vždy osobne vnímal ako feministka. Aj keď som gay, ženy boli pre mňa vždy viac než muži. Myslím, že to ide od mojej mamy.

Obdivujem ich za tú silu, ktorú v sebe majú. Spoločensky toho znášajú už stovky rokov tak veľa. Držia to v sebe a idú ďalej. Fascinuje ma to. Sú to nádherné bytosti a vizuálne nepoznám nič krajšie, ako je ženská forma.

Tým pádom som sa ani nejako nezamýšľal nad tým, či to bude mužská alebo ženská postava. Ak mám vytvoriť niečo vizuálne krásne, musí to byť žena. Irónia bola v tom, že som sa snažil dostať do mojich záberov tie najdokonalejšie modelky – aby tá fotka bola čo najviac „vyhajpovaná“, aby sa čo najviac dostala k ľuďom. Chcel som tú prácu. Používal som tie „ľúbivé“ prvky, ale ironicky. Nie že by som to odsudzoval, ale myslím si, že krása sa dá nájsť všade. Nielen v modelkách. Pre mňa je ženská postava ako keby jedna z farieb, ktorú používam. Je to niečo dôležité, čo tú prácu nesie a čo si myslím, že pritiahne pozornosť k tomu, čo chcem povedať.

V Izbe s výhľadom sa objavuje napätie medzi viacerými pólmi – medzi interiérom a exteriérom, konformitou a individualitou, podriadenosťou a rebéliou. Čo pre teba tieto kontrasty znamenajú a prečo sa k nim vraciaš?

Podľa mňa sú v každom z nás. Všetci máme v sebe nejaký vnútorný protipól – niečo, s čím nie sme pripravení sa konfrontovať, niečo, čo potláčame. Niekedy máme pocit, že sme niekým, ale v skutočnosti sme úplne opační. Alebo chceme byť vo vnútri, no v skutočnosti by sme mali byť vonku. Alebo naopak. Kontrasty sú o sebanahliadaní. O tom, ako sa človek snaží nájsť svoje miesto – či už ako jednotlivec v spoločnosti alebo ako súčasť nejakej skupiny. Vďaka terapii som si uvedomil, že veľa vecí, ktoré na druhých odsudzujem, robím aj ja sám. A práve tam vzniká ten rozpor – medzi tým, kým sme a kým sa tvárime, že sme. Izba s výhľadom pre mňa nie je len o priestore – je to o priestore v nás. O tom, kam utekáme a pred čím sa schovávame. A o tom, čo sa stane, keď sa prestaneme schovávať.

Dlhodobo si pôsobil v zahraničí. Ako ťa táto skúsenosť ovplyvnila – osobne aj tvorivo? Aké je to pre teba vracať sa prostredníctvom výstavy do slovenského kontextu?

Nazval by som to „full circle moment”. Tu som začal, po rokoch sa sem vraciam a znova tu tvorím. Výstava vo FOGu je môj prvý projekt po trojročnej pauze. Myslel som si, že sa už k práci nevrátim. Ale keď ma Dušan oslovil, prišlo mi to osudovo správne – začať znovu práve tu.

Zahraničie ma naučilo byť nekompromisný. Ak nie si, tak ťa systém zomelie a stratíš sám seba. To sa mi aj chvíľu dialo.

Vrátiť sa na Slovensko bolo trochu neplánované. Až posledný mesiac mi vlastne dochádza, že tu zasa žijem. Keď sa ma ľudia pýtajú, ako sa mi tu páči, vždy mi príde: aha, ja som sa vlastne vrátil.

Vizuálne mám Slovensko rád. Fascinuje ma postkomunistická architektúra, celé to vizuálne prostredie. Ale mentálne sa ešte hľadám. Nechcem nikoho uraziť, som hrdý na to, odkiaľ pochádzam. V zahraničí však bolo jednoduchšie žiť tým, kým som. Tu mám zatiaľ opačnú skúsenosť.

Naučil som sa na nič sa nespoliehať. Nič nie je isté, nič nie je večné. Neviem, či tu zostanem. Ale viem, že sa chcem držať svojej cesty.

A na záver – na čom momentálne pracuješ? Aké sú tvoje ďalšie plány alebo predstavy o budúcnosti?

Hlavne som sa rozhodol, že ak sa k práci vrátim, tak úplne inak než predtým. Čo znamená, že nebudem hovoriť áno každej zákazke. Už sa nechcem udusiť komerciou. Radšej si vyberiem pár projektov ročne – takých, ktoré ma vizuálne alebo finančne oslovia. Nechávam si priestor na voľné projekty ako bol tento s Dušanom. Alebo na editoriály, kde mám slobodu a pracujem s ľuďmi, s ktorými je mi dobre. Nechcem sa už obklopovať falošnosťou – ľuďmi ani systémom, ktorý mi berie pokoj. Počas tej pauzy som v sebe našiel niečo ako vnútorný kľud. A to si chcem chrániť. Zistil som, že tá hranica, kedy sa necháš zadusiť, je v tvojich rukách. A že ak to dovolíš, stane sa to. Ale ak to nedovolíš, nemusí sa to stať. To je moja nová mentalita. Tentoraz si prácu chcem naozaj užiť.

Fotoreport výstavy Izba s výhľadom v galérii FOG nájdete tu.

– – –

Magazín PARADAJS PHOTO je neziskový projekt, ktorý žije fotografiou. Ak nás chcete podporiť, môžete tak spraviť jednorazovo alebo pravidelným darom cez darcovský portál DARUJME.sk. Ďakujeme!