Lenka Adamčáková

Bol začiatok roka 1989, zmeny v spoločnosti boli už v Prahe, kde som vtedy žil, cítiť. Po roku 1988, kedy sa tu konali prvé väčšie demonštrácie a ľudia si dodávali odvahu, bolo z rádia Slobodná Európa ohlásené zhromaždenie na uctenie si pamiatky Jána Palacha. Mal som už nejaké skúsenosti, tak som vyrazil. Štátna komunistická moc nečakala, že sa spontánne stretnutia ľudí budú opakovať každý deň.

Začalo to len položením kvetov k soche sv. Václava, no odpoveď režimu bola brutálna – polícia, obušky, psy, vodné delá, bitie, zatýkanie. Nebolo to veselé, hrozná bola bezmocnosť. ŠTB mala veľa civilistov, provokatérov, ktorí doslova vyťahovali ľudí z davu a ťahali ich v sprievode polície do pripravených skriňových Avií, tzv. Antonov. Boli naozaj brutálni. Prvé dni som možno ani nemal foťák, fotiť bolo naozaj riziko. Neskôr som sa osmelil a dostal som sa na hornú časť Václaváku. Odtiaľ sme boli zahnaní do stredu. Zrazu sa zastavili električky, ktoré križujú Václavák. Dvere boli otvorené, vbehol som dnu a pohľad, ktorý sa mi naskytol, bol fantastický a šialený zároveň. Václavák stúpa smerom k múzeu, ja som bol akoby pod ním, ale električka mi poslúžila ako vyvýšená plošina. Stihol som si ešte vymeniť dlhšie sklo, myslím, že to bola 105-ka a fotil som dav utekajúcich ľudí proti mne a za nimi policajti v bielych helmách so psovodmi a vlčiakmi, ktorí štekali ako besní. Mal som to ako na dlani a vedel som, že mám dobré fotky. Zrazu som zachytil čudný pohľad chlapíka, ktorý sedel v električke. Tá sa pohla, ja som za jazdy vytlačil dvere, vyskočil von a zamiešal sa medzi ľudí. V nejakej pasáži som film vytočil, vložil ho do ponožky pod nohavicu a nabil som nový film. Mal som strach, aby mi ho pri kontrole nezobrali, hrozilo to všade.

Dnes dohľadávam v pamäti ďalšie udalosti. Bolo to pre mňa extrémne vypäté, ale mal som pocit, že mám skvelé zábery, ktoré ukazujú pravdivosť brutálneho zásahu. Vtedy ste ťažko mohli odhadnúť, kto je spolupracovníkom ŠTB. Robil som sám za seba, nemal som väzby na Chartu 77, aj keď niektorých ľudí som osobne poznal. Ďalší deň nás polícia zatlačila zasa dole, odtiaľ sme sa premotali až na Staromestské Námestie. Ľudia boli mokrí od vodných diel, ale vždy, keď sa im podarilo niekam presunúť, znova sa zomkli a začali kričať „Svobodu!“ alebo spievať hymnu. Dostal som sa na kraj námestia a začal fotiť. Ani som nevedel ako, stáli pri mne dvaja policajti, ťahali mi fotoaparát z krku a revali, že pôjdem s nimi. Podarilo sa mi foťák nejako chytiť, naštvaný som ho otvoril, vytiahol film a osvetlil. Bol som rád, že mi nerozbili foťák. Pustili ma. Viem, že v ten deň som už neurobil ani jednu fotku. Nafotené filmy som poslal po kamarátoch z Juhoslávie do Francúzska. Lenže choval som sa ako naprostý, možno povedať sprostý idealista, nič som poriadne nevedel, kam, čo, kde, komu. Asi po dvoch rokoch som sa dostal do Paríža a našiel som agentúru, volala sa Sipa, kde mi potvrdili, že niečo odo mňa mali, ale možno čakali, že budem chcieť prachy, tak povedali, že to budú hľadať. Nikdy som tie filmy nevidel. Možno, keby som povedal, že nechcem za ne peniaze, tak mi ich vrátia, ale oni tomu neprikladali väčší význam ako ktorejkoľvek inej fotke z ktorejkoľvek inej demonštrácie na svete. Ja som to, samozrejme, prežíval a prežívam dodnes úplne inak. Ale to je už môj problém.

Čas išiel ďalej. Palachov týždeň bol podľa mňa zlomový. Ľudia zistili, že majú silu a že režim sa pomaly rúti. Nasledovali nepokoje 1. mája, 21. augusta, 28. októbra a konečne 17. novembra. Okrem augusta som všetky fotil. Nerozmýšľal som, cítil som, že tam musím byť. Zostali silné spomienky a niekoľko silných fotografií.

Veľakrát som si stratené a nikdy nevidené fotografie predstavoval. Myslím, že by som ich dnes aj po 31 rokoch poznal. Zostali vryté v emulzii pamäti.

Peter Župník december 2020 Paríž